27.11.2024 (SITA.sk) – Pojem “red flag”, čiže červená zástavka ako metafora varovného signálu, je známy v súvislosti so vzťahmi, biznisom, postojmi. Vedeli ste však, že červená zástavka sa používa aj v šachu?
Popularizačná kniha o kráľovskej hre bola druhá v histórii, ktorú vytlačili v angličtine. V roku 1476 ju vydal William Caxton. Trvalo však ďalších vyše štyristo rokov, kým šachové partie začali mať obmedzené trvanie.
Keď v roku 1843 domáci hráč Howard Staunton a Francúz Pierre Saint-Amant absolvovali v Londýne nepísaný prototyp súčasných šampiónskych zápasov (3,5:2,5 pre hosťa), partia v priemere trvala deväť hodín. Vyskytli sa aj dve hodiny váhania nad jedným ťahom.
Parížska odveta v rovnakom roku (tentoraz 11:6 v prospech Brita a k tomu štyri remízy, čiže dovedna 21 partií) priniesla podobné extrémy.
Rekordná partia medzi Stauntonom a Saint-Amantom, napokon posledná v rámci odvety vo francúzskej metropole, si vyžiadala 14,5 hodiny na 66 ťahov. Už skôr išlo o súboj fyzického fondu, než by súperili mysle.
Lobista presýpacích hodín
Počas turnaja v Londýne v roku 1851 propagoval ideu zavedenia časového limitu Tassilo von Heydebrand und der Lasa – zaslúži si zmienku v prehľade minimálne už pre svoje pompézne meno…
Mediálne promo, hoci v danej epoche sa tomu určite takto nehovorilo, myšlienke urobil Andrew Cantab prostredníctvom monotematického článku. Bol to síce autor pomerne bez výtlaku, lenže úlohy lobistu sa zhostil Staunton ako uznávaná kapacita. Revolučný návrh znel: dve hodiny na 24 ťahov.
Zavedenie limitov umožnili presýpacie hodiny uvedené na scénu v roku 1860 takisto v britskej metropole.
“Na rýchlosť prepadávania piesku cez zúžené hrdlo mali vplyv vonkajšie faktory: teplota a vlhkosť okolitého prostredia. Samozrejme, príliš to neprekážalo, pretože rozdiely boli nepatrné,” glosuje prezident Slovenského šachového zväzu (SŠZ) Milan Roman.
Mimochodom, predchodca SŠZ vznikol už v roku 1924 v Trenčianskych Tepliciach pod názvom Slovenská šachová župa. Pri príležitosti nedávnych osláv storočnice zriadili Sieň slávy slovenského šachu. Ako prvého do nej uviedli Jána Plachetku, prvého slovenského povojnového medzinárodného veľmajstra.
Nikdy nenapredujú simultánne
Analógové šachové hodiny, aké v zásade poznáme a používame dodnes (vyznávači vinylových gramofónových platní sa zaiste potešili staromilstvu z inej sféry), zmajstrovali v roku 1883 Thomas Bright Wilson a Joseph Henry Blackburne.
Všeobecnejšie takéto hodiny nazývame herné, pretože našli využitie aj pri iných sofistikovaných kratochvíľach typu orientálneho go či modernejšej stolovej hry scrabble.
V jednom prístroji sú prepojené dva chronometre, ktoré nikdy nenapredujú simultánne. Výroby sa zhostila firma Fattorini & Sons v Bradforde a novinka priniesla pravidlo o 15 ťahoch za hodinu.
Nuž a o šesť rokov neskôr pribudla na oba ciferníky – striedavo vypínané a zapínané stisnutím jedného z tlačidiel po vykonaní ťahu – farebná súčiastka: červená zástavka.
“Svojím pohybom signalizuje posledné tri minúty do uplynutia limitu. Mechanicky ju posúva veľká ručička,” objasňuje Milan Roman.
S nápadom na “red flag” vyrukoval Hendrik Diderik Bernhard Meijer, generálny sekretár Holandského šachového zväzu – Nederlandschen Schaakbond. V ére pred fabrickými bežiacimi pásmi a globálnymi kuriérskymi službami trvalo dve desaťročia, kým červené zástavky inštalovali na všetky šachové hodiny.
Platforma pre rapid a blitz
Americká Cornell University nie je významná len pre komediálny seriál The Office. V roku 1973 práve v tejto vysokoškolskej ustanovizni vyvinul študent elektroinžinierstva Bruce Cheney prvé digitálne šachové hodiny. Dokázali zobrazovať iba zostávajúci čas hráča na ťahu a pre vysoký príkon museli byť zapojené do rozvodnej siete.
Premiérové komercionalizované digitálky tohto typu s označením Micromate-80 ponúkla v roku 1975 dvojica Joseph Mashi a Jeffrey Ponsor. Upgrade na Micromate-180 prišiel tri roky nato.
“Digitálne hodiny okrem iného umožnili nastavovanie podľa rôznych variantov šachu. Bol to mimoriadne dôležitý prvok priam určujúci ďalší vývoj tejto hry,” konštatuje šéf SŠZ.
Klasiku totiž počnúc koncom 20. storočia čoraz nástojčivejšie alternovali rapid šach a ešte svižnejší bleskový šach – blitz.
Radno podotknúť, že rapid alebo blitz sú asi jedinou realistickou šancou šachu, ako sa prípadne dostať do programu olympijských hier. Svoju bienálnu “olympiádu” reprezentačných družstiev šach už má, tento rok sa konala v Budapešti.
Práve v zrýchlených podobách šachu má veľký význam inštancia “increment”, v preklade prírastok, pod čím rozumejte pribudnutie času. Zriedkavejšie sa objavujú aj termíny akumulácia, bonus či Fischer. Áno, ten.
Čas ubúda aj pribúda
Kultový Bobby Fischer si v roku 1988 nechal patentovať digitálne šachové hodiny s dôležitou prídavnou funkciou zodpovedajúcou požiadavke doby. Popri odrátavaní času ho dokážu “fischerky” zároveň pridávať po každom ťahu podľa dohodnutých pravidiel pre partiu či podujatie.
Charizmatický Bobby otestoval “svoje” hodiny v roku 1992 vo vtedajšej akurát sa dramaticky rozpadajúcej Juhoslávii v tzv. návratovom (a zároveň – ako sa ukázalo – odchodovom) súboji s Borisom Spasským. Hrali najprv na polostrove Sveti Stefan v terajšej Čiernej Hore a potom v Belehrade.
Úplne striktné regule v súvislosti s aplikovanými časovými penzami nejestvujú, Medzinárodná šachová federácia (FIDE) však vydala rámcové usmernenia o limitoch. Klasika sa zväčša hrá s prídelom 90 minút na prvých 40 ťahov plus potom s primeraným prídavkom na pokračovanie.
“Rapid šach sa pohybuje v rozpätí 10 – 25 minút a blitz šach dokonca aj menej ako 5 minút,” konkretizuje Milan Roman. Záleží teda naozaj na sekundičkách. Šachové hodiny ich spoľahlivo odmeriavajú, samotný výkon zostáva na schopnostiach hráča – to sa v celej histórii nezmenilo.
Informačný servis
Viac k témam: PR, šach
Zdroj: SITA.sk – Partie trvali aj pol dňa, dnes záleží na sekundách: Keď ide o šach, Fischer akoby bol všade © SITA Všetky práva vyhradené.
